Finišujete s rukopisom a plánujete využiť redakčné služby? Alebo ste ešte len uprostred písania knihy a lámete si hlavu s literárnymi záludnosťami? Spoznajte najčastejšie chyby, aké autori robia v rukopisoch, a ušetrite pri korektúrach čas i peniaze.

Redaktor či korektor sú tu na to, aby vám s vychytaním všetkých chýb pomohli. Vy im v tom však môžete pomôcť a trošku im to uľahčiť. 

Počkať, pýtate sa, prečo by ste to robili? 

Veď všade zdôrazňujeme, že korektúry treba nechať na odborníkov a za vychytanie všetkých chýb sú predsa platení. 

To je samozrejme pravda. 

A predsa existujú minimálne 3 dobré dôvody, prečo by ani rukopis odovzdaný na korektúru nemal prekypovať chybami. 

1. Čas. Čím viac nedostatkov, tým dlhšie korektúra trvá. Aj pri rukopise v dobrom stave to nie je otázka dní, ale týždňov; ak je v ňom nadštandardne veľa chýb, redakcia a korektúry sa môžu natiahnuť až na mesiace. Keď redaktor vidí veľké bloky neupraveného textu, je mu jasné, že ho čaká veľa práce. Aj keby šlo len o na prvý pohľad drobné mušky, každá drobnosť, ktorá sa tisíckrát v texte zopakuje, korektúru predlžuje o dlhé hodiny práce a unavuje pozorné oko.
2. Cena. Čím dlhšie musí redaktor sedieť nad jednou korektúrou, tým drahšia logicky bude. Rozsah je len jedným parametrom pre určenie, koľko bude korektúra stáť. Na posúdenie náročnosti úprav stačí nahliadnuť do textu, takže ak sa už na prvý pohľad hemží chybami, cena za normostranu sa zásadne navýši.
3. Nie je chyba ako chyba. Od autorov sa nečaká, že budú vedieť odhaliť všetky nedostatky vo vlastnom diele. Na vyčistenie textu od väčšiny slabín treba jazykové vzdelanie, veď v rámci korektúr sa neopravujú len čiarky a ypsilony. Existujú však chyby, ktoré sú spôsobené skôr zlozvykom alebo nepozornosťou a keď sa im autor naučí vyhýbať, ušetrí nielen svoje peniaze a čas, ale v konečnom dôsledku zlepší svoj celkový písomný prejav. 

Ak je teda vo vašich silách už počas písania priebežne dodržiavať nasledovné pravidlá, následné korektúry sa nemusia zbytočne naťahovať a na ďalšie kroky pred vydaním knihy tak nemusíte čakať niekoľko mesiacov. 

Vzhľad textu

V analógovej dobe sa korektúry robili na papieri a s červeným perom v ruke. Pre tento účel sa využívali väčšie medzery medzi jednotlivými riadkami, aby medzi ne mohol redaktor písať svoje poznámky k textu a širšie okraje na zapisovanie korektúr. 

Dnes sa všetko deje v počítači, takže veľké riadkové rozostupy ani okraje nie sú potrebné. Pri písaní knihy sa nemusíte ani snažiť dokonale napodobniť to, ako bude kniha vyzerať po vytlačení. Pokiaľ viete, že váš rukopis pôjde ešte na korektúru a bude sa s ním ďalej redakčne pracovať, je lepšie nastaviť jednoduchý vzhľad textu tak, aby bol dobre čitateľný a korektúry mohli hladko prebehnúť. 

Nasledovné parametre teda vôbec nemusíte použiť v hotovej knihe, ktorá putuje do tlače. Pre redaktora, ktorý potrebuje text vidieť zreteľne, je to ale nenahraditeľná pomôcka.

Na to je najvhodnejšie používať font (typ písma), ktorý to čo najviac uľahčí. Najvhodnejšie sú tzv. serifové písma Times New Roman a Georgia vo veľkosti 12 a s riadkovaním nastaveným na hodnotu 1,15 – 1,5. 

S tým súvisí aj odsadenie prvého riadka v odseku. Nikdy to nerobte pomocou medzerníka naťukaním niekoľkých medzier. Najjednoduchšie je použiť tabulátor. Skúsenejší používatelia MS Word si môžu odsadenie prvého riadka nastaviť kliknutí pravého tlačidla myši, vybratím položky Odsek > Zarážka > Špeciálne. Tam následne nastavíte prvý riadok a požadovanú hodnotu, napríklad 0,8 cm. Ak to chcete nastaviť v celom dokumente, všetok text označíte pomocou kláves ctrl + a.

Zvyšné parametre ako veľkosť strany či okraje nie sú pre text idúci na korektúru podstatné. Ak však s písaním ešte len začínate a chcete urobiť maximum pre to, aby sa vám s ním ďalej dobre pracovalo, prečítajte si aj tento článok od našej bývalej kolegyne Evky. 

Pozn.: Evkinu zručnosť pri redakčných korektúrach si všimlo aj jedno z najväčších slovenských vydavateľstiev Albatros Media, kde teraz pracuje.

V ďalšom texte vás náš hlavný redaktor Tomáš prevedie najčastejšími problémami, ktoré počas redakčnej úpravy rieši. Patria sem základné zákonitosti literárnych textov, ktoré je dobré si osvojiť, ak píšete beletriu, a postupne prejde k praktickým pravidlám týkajúcim sa zápisu priamej reči či používaniu diakritiky. 

Rozprávač a forma rozprávania

Poznáme tri základné typy rozprávača, a to autorský, personálny a priamy, s ktorými sú spojené dve základné formy rozprávania – tzv. er-forma (on-rozprávanie – písané v 3. osobe) a ich-forma (ja-rozprávanie – písané v 1. osobe).

Autorský rozprávač

je tzv. vševediaci. Zjednodušene povedané vie o postavách, ich myšlienkach, úmysloch a aj o samotnom príbehu všetko a je len na ňom, čo a kedy čitateľovi prezradí. Využíva sa pri ňom er-forma. V takomto texte sa napríklad môžeme stretnúť s vnútorným monológom u ktorejkoľvek postavy, pretože rozprávač pozná vnútorný svet všetkých postáv bez rozdielu.

Personálny rozprávač 

môže na prvý pohľad vyzerať veľmi podobne ako autorský, keďže sa tu opäť používa er-forma rozprávania. Na rozdiel od neho však pozná dokonale len jednu (hlavnú) postavu, prostredníctvom ktorej sledujeme celý príbeh. Ak sa v takom texte stretneme s vnútorným monológom, tak pôjde práve o myšlienky len tejto jednej postavy. O udalostiach, ktoré sa stali bez prítomnosti tejto postavy, sa čitateľ dozvedá iba sprostredkovane a len to, čo sa v príbehu dozvie táto hlavná postava. 

Existujú aj prozaické texty, v ktorých je personálnych rozprávačov viacero. Autori to využívajú najmä v prípade zložitejších textov, ktoré skúmajú psychiku viacerých dôležitých postáv, prostredníctvom ktorých prinášajú čitateľovi rozličné uhly pohľadu na udalosti v príbehu. Dobrým príkladom takýchto kníh je napríklad séria Pieseň ľadu a ohňa od autora G. R. R. Martina.

Priamy rozprávač 

je zo všetkých najosobnejší, keďže využíva ich-formu. Čitateľ sa tak môže najlepšie vcítiť do myšlienok, pocitov a prežívania hlavnej postavy, ktorá príbeh priamo rozpráva. V tomto prípade sa s viacerými rozprávačmi zväčša nestretávame, pretože by to na čitateľa pôsobilo mätúco a strácal by sa tým význam ich-formy.

Osobu a formu rozprávania je dôležité mať ujasnené na začiatku písania textu. Snaha o ich zmenu uprostred rozpísaného rukopisu totiž vo výsledku spôsobí problémy nielen autorovi, ale aj redaktorovi. Je pritom len na autorovi, pre ktorý spôsob rozprávania sa rozhodne podľa toho, ktorý sa podľa neho hodí k danému textu najlepšie alebo v ktorom sa pri písaní cíti najkomfortnejšie. 

A ak sa predsa len rozhodnete v texte experimentovať a využiť rôzne spôsoby rozprávania, mali by ste si ujasniť, s akým cieľom to robíte, a hlavne by to malo byť zrozumiteľné aj pre čitateľa.

Jednotný čas

V prozaických textoch sa stretávame prevažne s minulým a prítomným časom. To, pre ktorý sa ako autor rozhodnete, je výlučne na vás, potrebné je však držať sa ho a časy nestriedať. 

Pravdaže, so striedaním časov v rámci jedného textu sa občas stretneme aj u renomovaných autorov, avšak malo by ísť výlučne o dobre zdôvodnený autorský zámer. Môže ísť napríklad o použitie viacerých rozprávačov, pričom kapitoly venované jednému budú písané v minulom čase a kapitoly venované druhému rozprávačovi v čase prítomnom. Aj takéto použitie viacerých časov však musí mať v texte logickú oporu a nemal by to autor používať samoúčelne.

Zápis reči postáv

Zápis priamej reči

S úvodzovkami súvisí aj zápis priamej reči, ktorý má svoju ustálenú podobu a používa sa najčastejšie v nasledujúcich variantoch: 

• „P,/?/!“ u. (príklad: „Konečne som doma,“ povedal Peter.)
• U: „P./?/!“ (príklad: Peter povedal: „Konečne som doma.“)
• „P,/?/!“ u, „p./?/!“ (príklad: „Už bolo na čase,“ povedal Peter, „konečne som doma.“)

P/p = priama reč, U/u = uvádzacia veta.

V prípade potreby možno použiť aj zložitejšie zápisy, ktoré by však mali dodržiavať rovnaké princípy, ako vyššie uvedené varianty. Vždy je však na mieste otázka, či má zložitejší zápis priamej reči svoje opodstatnenie a či len zbytočne nezneprehľadňuje text.

Zápis vnútorného prehovoru postáv

Na rozdiel od priamej reči ide o tzv. vnútorný monológ, myšlienky postavy, ktoré nie sú vyslovené nahlas, a zapisuje sa podobne ako priama reč, no bez použitia úvodzoviek. Na odlíšenie od ostatného textu bývajú samotné myšlienky často napísané kurzívou. Príklad: Konečne som doma, pomyslel si Peter.

Osobné zámená s veľkým začiatočným písmenom

V tomto prípade ide o častú chybu, s ktorou sa stretávame nielen v prozaických textoch, ale aj v článkoch kdekoľvek na internete. Veľké začiatočné písmeno sa pri osobných zámenách ako vy, váš, ty, tvoj a pod. používajú len v prípade súkromnej korešpondencie, ako sú listy či e-maily, ktoré adresujeme konkrétnej osobe alebo skupine osôb. 

Veľkým písmenom pritom vyjadrujeme danej osobe či osobám úctu, avšak mimo uvedených prípadov nemá svoje opodstatnenie a považuje sa za chybu. Preto aj v prozaickom texte píšeme osobné zámená s veľkým začiatočným písmenom len v špecifických prípadoch, napr. keď postava píše inej postave list, ktorého znenie v texte uvádzame.

Interpunkcia

S nesprávnym zápisom interpunkčných znamienok (napr. čiarka, bodka, otáznik a pod.) sa okrem prípadov priamej reči stretávame najmä v súvislosti s chybným používaním medzier a so zdvojovaním či viacnásobným použitím znamienka, najmä bodiek, otáznikov a výkričníkov za sebou. 

Najčastejšie chyby pri zápise interpunkčných znamienok a ich správne ekvivalenty sú tieto:

• nesprávne: Text ,text ??
• správne: Text, text?
• nesprávne: Text( text ) .
• správne: Text (text).

Úvodzovky

V textoch zaslaných na korektúry sa často stretávame s nesprávnymi zápisom úvodzoviek. Aj keď sa môže zdať, že ide o banálnu záležitosť, ak sa to v texte opakuje pričasto, vie to zhltnúť neprimerane veľkú časť z času potrebného na úpravu textu.

Medzi najčastejšie chyby patrí používanie tzv. anglického zápisu úvodzoviek, ktorý vyzerá nasledovne: “Text”. Pri tomto zápise sú obe úvodzovky zapísané hore, pričom pri prvých smerujú ich nožičky nahor a pri druhých nadol. V slovenských textoch sa však používa zápis takýto: „Text“. Prvé úvodzovky sa teda píšu dole s nožičkami smerujúcimi nadol a druhé hore, avšak na rozdiel od anglického zápisu majú obrátené nožičky.

Najjednoduchší spôsob, ako používať správne úvodzovky, je nastaviť v dokumente s textom jazyk textu ako slovenčina. Všetky úvodzovky, ktoré v takomto dokumente napíšete, potom budú mať vyššie uvedený „slovenský“ variant.

Pokiaľ však upravujete starší dokument, v ktorom ste použili nesprávne úvodzovky, je nutné ich všetky prepísať ručne. Opäť však nastavte jazyk textu ako slovenčina. V prípade, že by ste s tým v niektorých prípadoch mali problém, môžete použiť klávesové skratky: stlačte a podržte tlačidlo alt a popritom na numerickej klávesnici zadajte 0132 pre „ a obdobne alt a 0147 pre “. Nezabúdajte tiež, že medzera sa za úvodnými úvodzovkami a pred ukončujúcimi nevkladá.

Vyvarujte sa aj používaniu „náhradných“ znakov namiesto úvodzoviek, najčastejšie dvoch čiarok alebo dĺžňov.

Tri bodky

Veľmi obľúbené interpunkčné znamienko používané najmä začínajúcimi autormi, ktorí chcú prostredníctvom troch bodiek evokovať či vyzdvihnúť špecifickú črtu autorskej alebo priamej reči. Okrem prípadov, keď tri bodky značia nedokončenú výpoveď alebo myšlienku, sa s nimi stretávame napríklad v prípadoch, keď postava kokce, je pod vplyvom omamných látok a nehovorí súvislo alebo ak chce autor v texte navodiť dramatickú atmosféru, napätie a pod. 

Vždy však platí, že by sa tri bodky mali používať primerane, resp. čím menej sa v texte nachádzajú, tým lepšie. Namiesto navodenia želanej atmosféry totiž dokážu výrazne sťažiť čítanie textu, prípadne čitateľa úplne odradiť. Text by mal fungovať aj bez nich.

Ak už však tri bodky používate, dbajte na to, aby boli skutočne presne tri, často sa totiž stretávame s tým, že autor používa rôzne počty bodiek.

Hľadať a nahradiť

Pri oprave niektorých chýb pomôže nástroj, ktorý sa vo Worde nazýva „Hľadať a nahradiť“ a vyvoláme ho stlačením kláves ctrl + h. 

Do prvého riadka uvediete nesprávny text, ktorý chcete nahradiť, a do druhého jeho správnu podobu. Nástroj následne prehľadá celý dokument a je na vás, či všetky nájdené prípady nahradíte automaticky alebo sa rozhodnete každý prípad preveriť a nahradiť ručne.Tip: Ak sa rozhodnete pre automatické nahrádzanie, odporúčame si pôvodný dokument pre istotu zálohovať. Neraz sa stane, že pri takomto spôsobe sa chyby opravia aj tam, kde by sa nemali, na začiatku viet ostanú malé písmená a pod.