Marian Janik je povolaním statik, ktorého láska k slovu inšpirovala k napísaniu dvoch vydaných románov a niekoľkých divadelných hier. Publico pomáhalo aj pri vydaní druhého románu v kontroverzným názvom Pasák. Pri tejto príležitosti sme Mariana Janika poprosili o rozhovor pre náš blog. Veď súčasní autori nie sú len hipsteri posedávajúci v kaviarňach s Macbookom vedľa dvojitého espressa. 

Povedzte nám niečo o sebe. Ako ste sa dostali k písaniu?

Narodil som sa a útle detstvo prežil na Rendezi, to je slangové pomenovanie železničiarskej kolónie medzi Račou a Vajnorami. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia to bolo neuveriteľné romantické prostredie pre detskú dušu a tu kdesi sa zrodila ona danosť vytvárať si v hlave príbehy, respektíve tie prežité pretvárať na svoj obraz. Potom nasledovalo študentské obdobie na Ostredkoch v Bratislave, no a s manželkou sme sa presne pred tridsiatimi rokmi presťahovali do Petržalky. Mám dospelú dcéru, šikovného zaťa a dve roztomilé vnúčatá.

S tým písaním je to tak – v hlave si píšem príbehy už od šiestich rokov, ale preklápať na papier som ich začal až na gymnáziu. Bola to romantická doba písacích strojov, ani neviem spočítať, koľko nocí som prebdel za klávesnicou.

Po víťazstve na Wolkrovej Polianke som za sebou zatiahol oponu, dôvody nechcem rozoberať, zistil som, že je to kontraproduktívne. Silu introverzie som určitý čas nedokázal ovládať. Taktiež som mal pocit, že na románovú tvorbu nie som dostatočne pripravený. Preto som nechal plynúť čas.

Ste autorom dvoch kníh, povedzte nám o nich niečo viac. Sú si v niečom podobné?

Román Hriechom poznačení je o bezcitnosti nášho právneho systému. Dlhé roky podnikám a viem veľmi presne, ako málo stačí na to, aby sa človek ocitol úplne na dne, a môžete si byť istí, že vám nikto nepomôže. Je to príbeh paparazziho, ktorého náš systém prevalcoval a len vďaka šťastným náhodám sa spolu so svojou advokátkou dostal z úplného dna. Román je zvláštny v tom, že každá kapitola sa opakuje dvakrát. Raz príbeh rozpráva on a raz ona.

Pasák je z úplne iného súdku. Je to pohľad na osudy obyvateľov jedenej starej pavlačovej bytovky z centra Bratislavy. Hlavnému hrdinovi, vedeckému pracovníkovi, sa za jeden týždeň totálne obráti život naruby. Pobudne týždeň medzi miestnymi prostitútkami a prekvapene zistí, že jeho doterajší život bol niečo ako život v skúmavke.

Tento román plasticky ukazuje, ako sme sa dali civilizačnou mašinériou zaškatuľkovať do zabehnutých štruktúr, ktoré nám neumožňujú užívať si život naplno. A sme tu tak krátko.

Prečo píšete? Aké sú vaše ambície v kariére spisovateľa?

Nechcem aby to vyznelo veľmi pochmúrne, ale ambíciami sa už nezaoberám. Keď som mal sladkých dvadsaťpäť rokov, moje ambície zatienil socialistický realizmus a mal som na dvadsať rokov pokoj. Potom som sa rozhodol vrátiť na literárne pole, ale zle som si to načasoval, lebo na Slovensku začal vystrájať uragán zvaný ženský román. Ešte šťastie, že som mohol začať plávať v pokojnejších dramatických vodách.

Na otázku prečo píšem neviem odpovedať. Mám skrátka dannosť, ktorá spôsobuje v mojej hlave pretlak príbehov a jednoducho to musím vypustiť von. Inak by ma ten druhý svet pohltil.

Ktorých autorov radi čítate, kto vás inšpiruje?

Za mladých čias som čítal všetko, čo sa mi postavilo do cesty. Obzvlášť rád spomínam na obdobie fungovania klubu SPKK, kedy som vyberal pre rodinu tie najlepšie tituly zo svetovej literatúry. Bol to ozajstný sviatok, na knižný titul sa čakalo aj pol roka.

No a okrem ruskej a anglickej klasiky sa nechávam inšpirovať mnohými dnešnými autormi, ale to je príliš dlhý zoznam. Napríklad Anglický pacient ma svojou čarovnou poetikou totálne odzbrojil. Je to možno kruté, ale dobrý autor musí dostať čitateľa už na prvej strane. Na druhej strane je už neskoro.

Aká kniha vás v poslednej dobe najviac zaujala?

Som typ čitateľa, ktorý má rozčítaných viacero kníh, len pri nočnom stolíku je ich aspoň desať. V poslednom období rád siaham po autoroch z prelomu 19. a 20. Storočia. Práve som dočítal Thomasa Hardyho (Nešťastný Jude, Tess z dUrbervill), neskutočne krásne profesionálne opisy prírody a postáv. Darmo, televízia nám znehodnotila cit pre krásu. Závidím týmto autorom.

Ako vyzerá váš tvorivý proces? Píšete podľa osnovy? Píšete každý deň alebo nárazovo?

Píšem brutálne nárazovo a živelne. Naviac to mám komplikované mojím povolaním. Ale impulzy zo života vytvárajú v hlave pravidelný tlak na príbehy a tie musia jednoducho von. Určite nepatrím medzi autorov, ktorí naháňajú námety, lebo ony naháňajú mňa a ja pred nimi skôr utekám. Mať čistú hlavu niekoľko minút denne – to je niekedy len sen.

Ako bojujete proti autorskému bloku?

Veľmi jednoducho. Zavriem pero, zavriem šuplík a zabudnem na písanie. Hektický život prináša toľko impulzov, že k odblokovaniu mysle dochádza veľmi rýchlo.

Aké nástroje používate pri písaní?

Ja som zažil ešte éru pisacích strojov. Ani sa mi nechce veriť, že som to zvládal. Naplno frčali biele pásky na zmazanie chýb, ale aj tak… Pri posune riadku sa posúvalo všetko. Možno práve z tohoto obdobia mám zlozvyk, že prvotný text píšem zásadne perom a zásadne plniacim perom. Je to oslobodzujúce a pri rýchlosti myšlienok, ktoré treba preklopiť na papier, asi aj nevyhnutné. Ďalšie kroky už vedú cez počítač.

Čo je podľa vás na písaní najťažšie?

Uveriť, že príbeh, akokoľvek je zaujímavý, osloví aj ostatných. Keď som sa zúčastnil literárnej súťaže Román 2006, tak jeden z porotcov nám napísal, že text prečítalo dvadsaťpäť porotcov, aby sme si to vážili. To bola, v kontexte dnešnej naháňačke za číslami, veľmi podnetná myšlienka. Preto mám občas pri písaní obavy, aby som nesklamal. Lebo písaný text sa nedá vziať späť.

Prečo ste sa rozhodli pre spoluprácu s Publicom?

V istom okamihu nastal bod zlomu, kedy som pochopil, že kamenné vydavateľstvá nechcú riskovať a ísť na trh s autorom v pokročilejšom veku. Preto mi zahájenie činnosti Publica prišlo vhod.

Oslovili ste aj nejaké vydavateľstvá? Aké máte skúsenosti?

Oslovil som postupne všetky naše popredné vydavateľstvá. Nemám právo komentovať ich reakcie, poviem len jeden úsmevný príklad. Sedel som na káve s vydavateľom a vysvetlil som mu podstatu nového románu. Potom som rok prosil aspoň o mailové vyjadrenie k textu, čo sa aj stalo – poprial mi veselé Vianoce.

Podľa mňa vydavateľstvá žijú v jednom veľkom omyle – myslia si, že odmietnutie textu spôsobuje autorom traumu. V skutočnosti tá trauma prichádza z veľmi nízkej kultúry komunikácie redaktori verzus autori.

Publico vám pomohlo aj s redakčnou korektúrou. Ako hodnotíte túto skúsenosť?

Nechcem, aby to vyznelo ako fráza, ale v celom procese vidím len a len pozitíva. Redakčná rada je nevyhnutnosť pre uvedenie textu na trh. Bol som prekvapený, do akej hĺbky sa ide pri redakcii textu. Mám už skúsenosti s korektúrami dramatických textov, ale tam sa ide viac po konaní postáv na scéne, je to úplne iná pesnička.

Ako propagujete svoje knihy?

V rámci možností, sociálne siete, internet, súťaže… Vytvoril som si aj jednoduchú stránku marianjanik53.wordpress.com.

Píšete už ďalšiu knihu? O čom?

Najprv si chcem dať malú prestávku, lebo mám za sebou niekoľko divadelných hier, na jar som sa stal finalistom českej Drámy. Vidím to tak, že na jar vyjdem so zbierkou poviedok, ktoré sa mi nahromadili v šuplíku a v lete budem finišovať na románe, ktorého text je už dva roky odležaný. Názov neprezradím, ale ide o silný príbeh o cynizme a láske dnešnej doby.

Akú radu by ste dali autorovi, ktorý píše svoju prvú knihu?

Každý autor má inak nastavenú psychiku, preto je ťažké radiť. Dve veci sa mi oplatili – úprimnosť a trpezlivosť. Autor musí byť stotožnený s príbehom, to je tá úprimnosť. A text je dobré aspoň na jeden rok odložiť a nechať uležať, to je tá trpezlivosť.